S manželom máme každý svoj účet, každý platí niečo, ja som momentálne na rodičovskej. Takže ma prídu peniaze, z toho sa zaplatí nájom. Ešte platím poistky a platila som škôlku. Manžel mi potom posilnila nejakú čiastku, ktorá mi dorovna to, čo by som mala, keby som mala výplatu. Manžel platí hypotéku, veľké nákupy jedla, telefóny s televíziou a svoje veci. Bohužiaľ sa mi často stane, že mi peniaze jednoducho nevystačia. Na konci mesiaca už nemám. A to ešte predávam oblečenie po malej, aspoň za pár korún, občas to niečo navyše hodí. Občas mi dá niečo aj mamka, akože pre malú na plienky a tak ďalej.
Synovi teraz kupujem maximálne topánky, pretože oblečenie má dosť. Sebe nekúpim v podstate vôbec nič. Neutrácam za kraviny. Maximálne idem tu k nám do krámu, keď niečo dôjde. Alebo si kúpim kávu, keď sme s deťmi vonku, synovi nanuk atď. Keď do toho vliezli nejaké narodeniny rodiny, kamarátov, tak kúpim darčeky. Proste taká tá klasika. Manžel má program pocit, čo s tými peniazmi ako robím, že mi to nestačí, že ani nie som vraj schopná ušetriť. Nemyslím si, že máme málo peňazí, žijeme si dobre, oproti iným kamoškám na materskej. Manžel zarába dosť. Ale jednoducho ja si nie som schopná povedať o peniaze.
Neberiem to ani tak, že to sú naše spoločné peniaze, pretože to tak nikdy nebolo. Ja som mala svoje a on mal svoje. Pravda je, že keď už som fakt ako nemala a povedala mu, tak mi niečo poslal. Ale aj tak to potom okomentuje. Už som urobila aj to, že som si to písala a ukázala mu, že tie deti fakt stoja dosť peňazí. Ja nechodím ani na nechty, na kozmetiku, vlasy, nekupujem si handry ani kabelky a topánky. Proste neutrácam. Mám hrozne stiahnutý žalúdok z toho, že nebudem mať a program prepočítavam ako dlho ešte, než budú ďalšie peniaze. Manžel vie ušetriť to je fakt, delá vo finančnom sektore a vždy to vedel. Takže viem, že keby sa doma niečo zarobilo, že na to má vedľa našetrené. Ale pripadám si fakt ako blázon.